Marek Zákopčan nikdy nevie, z ktorej strany mu dá Múza facku

Mladý, veselý a talentovaný. Týmito tromi slovami by sa dal opísať spisovateľ Marek Zákopčan. Na svojom konte má už niekoľko titulov. Každý z nich je iného žánru, vďaka čomu si ho môžu zamilovať čitatelia krimi, historických romancí i literatúry pre mládež.

V exkluzívnom rozhovore, ktorý poskytol pre Kokinu červenú knižnicu, sa dozviete, čo píše, čo číta, aj ako ho "facká" Múza.

Vždy si chcel byť spisovateľom?

- Neviem, či sa dá hovoriť o „chcení“. Ide len o to, že človek sa venuje činnostiam, ktoré ho bavia a nejakým spôsobom napĺňajú. Niekto maľuje, iný vytvára sochy, píše básničky, venuje sa bojovým umeniam... a ja píšem. Okrem toho, nemám pocit, že byť spisovateľom je dnes niečo výnimočné, v poslednej dobe akoby sa roztrhlo vrece s novými autormi. Ale to je len dobre – ak sa dostáva do popredia viac domáca tvorba než tá zahraničná, je to pozitívny krok vpred. Navyše, ja sa za spisovateľa ani nepokladám. Moja predstava spisovateľa sa tradične spája so starým chlapom usadeným za písacím strojom s cigaretou v ruke, haha. Skôr o sebe zmýšľam ako o rozprávačovi príbehov :-)

Čo si robil pred tým ako si začal písať/ popr. čo robíš?

- Predtým a počas toho, ako som začal písať, som študoval. A momentálne sa začal už štvrtý rok, čo učím na strednej škole v Banskej Bystrici. Ostanem na nej, kým ma bude práca s mladými ľuďmi baviť... a keď nastane čas, že sa pohnem ďalej, napíšem zo školského prostredia knihu, haha.

Na konte máš už päť kníh. Ktorá kniha sa ti písala najľahšie a prečo? A ktorá sa naopak písala najťažšie?

- Najľahšie sa mi písali určite Nevinní zmätkári. Je tam veľa reálnych vecí a pôvodne som ani nezamýšľal, že by vyšli príhody mňa a mojich priateľov knižne. Lenže reakcie verejnosti ma presvedčili, aby som ich „pustil von“. Keď píšete o skutočných udalostiach a ľuďoch, je to ľahšie, pretože dané dianie máte priamo pred očami, všetko ste doslova prežili, no zároveň si musíte dať pozor, aby ste nenapísali o niekom niečo, kvôli čomu sa mu potom musíte vyhýbať, haha. Najťažšie sa zatiaľ rodili nové Plamene hriechu, kde už dej musel mať istú hlavu a pätu, nešlo to písať len tak „z brucha“, keďže sa odohrávajú v stredoveku a museli tam byť dodržané reálie a určité žánrové špecifiká...

Každá kniha, ktorú napíšeš je úplne iná. Žánrovo i dejovo. Máš ale žáner, ktorý ti je najbližší?

- Dalo by sa usudzovať, že sa stále „hľadám“. Ale po tých žánroch, ktoré som si už odskúšal a s ohľadom na reakcie verejnosti si myslím, že mi najviac sedia dva žánre – komédie a historické romance. Takže pri nich pravdepodobne ostanem :-)

Odkiaľ čerpáš na knihy námety?

- Na toto u žiadneho autora neexistuje jednoznačná odpoveď. Inšpirácia môže prísť kdekoľvek, kedykoľvek a pri čomkoľvek. Vždy pri sebe nosím zápisník, do ktorého si musím poznačiť, ak mi práve niečo napadne. Niekedy sa ho zmocnia moji zákerní blízki a napíšu mi doň samé hlúposti :-D Pri Zmätkároch bol inšpiráciou sám život a moji priatelia, pri Plameňoch to bola napríklad pieseň... Nikdy neviete, z ktorej strany vám dá Múza facku, a to je na tom to najkrajšie :-)

Odrážajú hlavné postavy reálnych ľudí?

- Napísať príbeh sa nedá, ak nie je človek otvorený a nepozná ľudí... Takže áno, dovolím si tvrdiť, že v každej postave je niečo z reálnych osôb. Vtipné potom je, ako sa v jednotlivých postavách ľudia snažia nájsť niečo zo seba. Niektorí zámerne, iní so strachom. A najzábavnejšie na tom je, že sa každý snaží nájsť svoj obraz zásadne len v tých kladných postavách, haha.

Nedávno ti vyšla prvá historická romanca Plamene hriechu. Zasadená je do Uhorska v 15. storočí. Prečo si si vybral práve toto obdobie?

- Dôležité pri Plameňoch nie je obdobie, ako skôr samotný príbeh. Mal som ho v hlave a obdobie tvorí skôr kulisu, kedy sa príbeh odohráva. Niektorí Plamene hriechu označujú ako historický román, ja ich označujem ako dobrodružno-romantický príbeh zasadený do historického prostredia :-)

Aký výskum si vyžaduje písanie príbehu z tohto obdobia?

- Smutným faktom je, že u nás je žalostne (!!!) málo zdrojov, odkiaľ možno čerpať informácie o živote v stredoveku. Nemám tým na mysli zahraničné publikácie, tých je dostatok, ale tie naše domáce... Máme niekoľko kníh, ale určite nepostačujú. A argument, že predsa existujú múzeá a archívy, neobstojí, pretože je to skôr výhovorka. Na našom trhu jednoducho chýba publikácia, ktorá by pokryla tému, ako sa žilo, ako sa obliekalo, hodovalo... proste kniha o bežnom živote a zvykoch uhorskej stredovekej spoločnosti... Jej absencia však zároveň autorom poskytuje možnosť, ako si danú dobu prispôsobiť :-)

Vieš si predstaviť žiť v tomto období?

- Samozrejme, že áno, ale len v prípade, že by som bol šľachtic, ktorý by si viac užíval svoje postavenie, akoby mu z neho mali plynúť povinnosti :-D

Pri písaní Plameňov hriechu – vedel si už dopredu ako sa príbeh skončí, alebo sa vyvíjal postupne počas písania?

- Písanie knihy je pre mňa ako sám život – nikdy neviem, čo bude o dve – tri kapitoly dopredu. Postavy žijú vlastnými osudmi, ja ich len usmerňujem a kladiem im polená pod nohy, haha. Až som bol pri Plameňoch napokon sám prekvapený, ako krásne do seba všetko zapadlo :-)

Kniha si svojím koncom doslova pýta pokračovanie. Elena Lékavická odchádza do Sokolíc a postava Pútnika tiež spomínala, že je čas sa vrátiť... Ako to teda je? Nechal si si zámerne otvorený koniec? Chystáš pokračovanie?

- Rád si nechávam otvorené konce, pretože ani v živote nič nekončí náhlym useknutím, dni pokračujú ďalej a rád sa niekedy zamýšľam nad tým, ako sa asi darí mojim postavám a čo majú nové :-) Príbeh Sofie a Adriana sa viac-menej uzavrel, ale ako si správne poznamenala, máme tu dve - tri postavy, ktorých osudy ani zďaleka nie sú ukončené. Elena, sestra hlavného hrdinu, prichádza ako mladá nevesta do Sokolíc, aby sa vydala za mocného zemepána, ale jej srdce je naklonené viac jeho synovi Gabrielovi... a Pútnik? Je to jedna z najzáhadnejších postáv Plameňov, hoci ja už poznám jeho totožnosť, haha. A či bude pokračovanie, to sa ešte uvidí podľa ohlasov čitateľov. Nebránim sa mu...

Podľa čoho si vyberal mená pre svojich hrdinov?

- Je to náhodné, veľmi nad tým nepremýšľam, ale musí mi sedieť „intuitívne“. Postavu definuje aj jej meno a keď mi k nej raz zapasuje, už ho nemením...

Ako dlho ti zväčša trvá napísať knihu?

- Ako ktorú. Zmätkári sú hotoví v podstate raz-dva, ale pri Plameňoch  mi to trvalo necelý rok...

Kto číta tvoje knihy skôr než ich pošleš vydavateľovi?

- Mám na to tri osoby. Peťa – moja najlepšia kamarátka, zhodou okolností aj jedna z postáv Nevinných zmätkárov. Posielam jej vždy svoj text ešte počas výroby, vždy keď dopíšem kapitolu. Dobré je to aj v tom, že mi vychytá prípadné chyby či preklepy a keď treba, nezabudne prihodiť aj nejakú tú pripomienku :-) Druhou osobou je Tomáš  - tiež jedna z hlavných postáv Zmätkárov a môj kamarát. Pri písaní pokračovania (Nevinní zmätkári – S rozvahou v koncoch) som mu to musel posielať povinne na kontrolu, aby sa tam náhodou neobjavilo niečo, čo sa objaviť nemá a ja som sa potom nemusel obávať o svoju bezpečnosť :-D A treťou osobou je moja veľmi dobrá priateľka a skvelá spisovateľka Janka Pronská. Jej rady a povzbudenia sú na nezaplatenie :-)

Vravíš, že učíš na škole. Majú decká čítanie tvojich kníh ako povinnú literatúru? :-) Popr. Pomohlo by im, keby si prečítali niektorú z tvojich kníh k lepšej známke?

- Haha, nemajú a nepomohlo. Práve naopak – niekedy chcú na hodine zvrtnúť reč k tejto téme a dúfajú, že tým zabijú čas, ale márne :-D Ale už sa mi napríklad niekoľkokrát stalo, že sa kolegyne sťažovali, že študenti počas hodiny pod lavicou čítali moje knihy. Ich to nazlostilo, mňa potešilo :-) Čo môže byť väčšou pochvalou?

Máš obľúbené miesto, kde najradšej píšeš?

- Miesto ani nie, len pri tom potrebujem hudbu a kávu.

Na koľko kníh sa ti v hlave „preháňa“ nápadov, alebo si vedieš nejaký zošit, kam si ich poctivo zakladáš?

- Mám už spomínaný zápisník, ale tam si zapisujem len náhle nápady, nič viac. Námety a motívy pre postavy mám v hlave. Momentálne mám rozpísané tri knihy a vraciam sa k nim podľa nálady :-)

O tom, že rád čítaš nepochybujem. Dôkazom je množstvo recenzií, ktoré píšeš (pre Knižnú revue, na blogoch...). Si tak jedným z mála mužov čítajúcich aj romance. Čo v knihách zaujíma ženy viem, avšak čo si v týchto knihách nájde muž?

- Ach :-) Robím, čo môžem, aby som predišiel škatuľkovaniu čitateľov a autorov. Skutočný fanúšik čítania má možno svoj obľúbený žáner, ale to neznamená, že by mal iné odsudzovať alebo im prikladať nejaké nálepky. Ak nie sú historické romance pre mužov, tak kriminálky nie sú pre ženy? Blbosť. Ja ako čitateľ si v romantickej knihe predsa nájdem to isté, čo ostatní... čo iné by som tam asi hľadal? :-D

Máš v tomto žánri (myslím historické romance) obľúbeného autora? 
- Myslím, že nie. Ide mi skôr o príbehy ako také než o autorov, hoci medzi moje osvedčené mená patria Jude Deverauxová, Lisa Kleypasová, Gaelen Foleyová...

Na FB avizuješ blížiace sa vydanie tvojho nového románu. Na čo sa môžu čitatelia tešiť?

- Najbližšie asi na spomínané pokračovanie Nevinných zmätkárov, ktoré si tak trochu čitatelia vynútili :-) Okrem toho píšem ďalšiu komédiu, tentoraz typickú dovolenkovú, ktorá sa bude odohrávať v talianskom Toskánsku a keď mám smutnejšiu náladu, tak sa púšťam do témy, ktorú ešte nebudem veľmi rozpitvávať, lebo je to náročné písanie a asi potrvá o to dlhšie... a s kamarátom Tomášom máme rozpísanú spoločnú knihu – akčnú komédiu s názvom Zachovajte paniku! Takže sa je určite na čo tešiť :-)

Rozhovor pripravila © koki
Foto © archív Mareka Zákopčana