pondelok, 16. marca 2015

Vytvoriť príbeh franského kupca bolo pre Tatianu Mackovú to „pravé orechové“


Historickú knihu s nádychom romantiky vydala rodáčka z Topolčian Tatiana Macková iba nedávno. Vyšla vo vydavateľstve Artis Omnis. Ako sama hovorí, prvá kniha z trilógie Nitky osudu je viac historickou knihou ako romancou, láska sa jej tam priplietla tak prirodzene. 

O trilógii, o ranom stredoveku, o franskom kupcovi Samovi, no i o písaní, ktorým prekonáva samotu som sa s Tatianou porozprávala a vy si môžete prečítať, aké boli jej odpovede.


Vždy ste chceli byť spisovateľkou?
 - Pamätám si, že ako dieťa som sa pokúšala napísať detektívku. Našťastie to nevyšlo. Potom som si tak sama pre seba písala, ale len preto, že písanie ma vždy upokojovalo a vždy som rada snívala. Ale že by som túžila byť spisovateľkou, to nemôžem povedať. Dokonca ani teraz sa za ňu nepovažujem.

Čo ste robili pred tým ako ste začali písať/ popr. čo robíte?
 - Stále robím to, čo predtým, než som sa pustila do písania. Chodím do roboty, starám sa o domácnosť, fungujem normálne bezo zmien. Len teraz, keď mi synovia dospeli, mám viac času a možností na úniky do svojich alternatívnych svetov. Vďaka tomu vlastne prekonávam samotu a „syndróm prázdneho hniezda“.

Dejisko vašej knihy Milica a knieža je zasadené do raného stredoveku. Prečo ste si vybrali práve toto obdobie, čím je vám blízke? / Keby to bolo možné, chceli by ste žiť práve v tejto dobe?
 - Raný stredovek je málo zdokumentovaný, preto ponúka viac možností na vlastné kombinácie a variácie. Keďže mi veľmi záleží na tom, aby som sa držala známych a dokázaných faktov, nechcela som písať o období veľmi známom. Bála som sa, že sa príliš zamotám do historických údajov, keďže som chcela napísať historický príbeh, nie historickú romancu. A postava Sama bola pre mňa veľmi lákavá už počas školy. Už som to viackrát hovorila, ale naozaj ma dráždilo, že o ňom vieme žalostne málo. Cítila som, že vytvoriť príbeh franského kupca bude pre mňa to „pravé orechové“.

Stredovek je pre súčasného človeka mimoriadne zaujímavý, lebo je trochu rozprávkový. Ale keď si odmyslíme zidealizovanie, asi by to napokon nebola pekná rozprávka. Určite by som v tej dobe nechcela žiť. Už vôbec nie ako žena. Lenže ani bojovníci, rytieri či králi nemali vtedy na ružiach ustlané – nikdy ste nevedeli, kto, ako a kedy vás  zabije.

Aký výskum si vyžaduje písanie príbehu z tohto obdobia?
 - Bez zisťovania dostupných údajov sa nikto, kto chce napísať aspoň trochu seriózny príbeh, nezaobíde. Niekedy som napríklad kvôli jedinej vete musela prezrieť viacej zdrojov, kým som bola spokojná s informáciou, ktorú som hľadala. Keď som ju nenašla, zmenila som radšej text tak, aby mi tam žiadaný údaj nechýbal.

Odrážajú hlavné postavy reálnych ľudí?
 - Nie. Je pravdou, že som si pri niektorých postavách občas predstavovala reakcie či povahové črty konkrétnych ľudí. Ako pomôcka to funguje. Ale nemôžem povedať, že charakter postavy sa rovná charakteru mne známeho človeka.

Odkiaľ ste čerpali námet na knihu Milica a knieža?
 - Na informácie o Samovi som narazila v knihe Matúša Kučeru „Postavy veľkomoravskej histórie.“ Bolo v nej veľa hypotéz a opisy výskumov historikov, ktorí sa pokúšali Sama preskúmať. Zistila som, že keď si niečo z ich teórií požičiam, môžem umelo zrekonštruovať jeho príbeh, a to som aj veľmi chcela. Láska sa mi tam priplietla tak prirodzene. Keďže bol Samo v čase príchodu k Slovanom mladý, veľmi schopný muž, nemohol neočariť nejakú devu.

Vedeli ste vopred ako sa príbeh skončí, alebo sa vyvíjal postupne počas písania?
 - Iba približne som vedela ako chcem knihu ukončiť. Nakoniec som nesplnila ani túto hmlistú predstavu. :-) Niekedy ma samú prekvapilo, ako sa dej miestami vyvŕbil. Svojej prvotnej osnovy som sa držala iba v hrubých rysoch.

Podľa čoho ste vyberali mená pre svojich hrdinov?
 - Mnohé mená sú autentické. Napríklad celá rodina franského panovníka. Aj kniežatá Dervan a Valuk skutočne jestvovali, hoci nie som si istá, či sa niekedy stretli. Keltské a niektoré staroslovanské mená mi pomohol vybrať „ujo Google“. Zopár slovanských mien vznikli jednoduchou operáciou, napríklad Rastislav – Raslav.

Avarov som nepomenovala, hoci mi to už ktosi vyčítal. Nepovažovala som to však za dôležité a preto som tých hlavných z nich oslovovala iba ich titulom, napríklad „kagan“, čo je avarský panovník.

Kto čítal vašu knihu skôr ako ste ju poslali vydavateľovi?
 - Vždy ako prvá všetko číta moja kamarátka Miladka, ktorá bola napokon aj krstnou mamou pre Milicu a knieža.

Máte obľúbené miesto, kde najradšej píšete?
 - Nie. Musí tam byť ticho a pokoj. A musím mať pritom prístup k internetu. Takže asi doma.

Ako dlho vám trvala práca na tejto knihe?
 - Na toto nikdy neviem presne odpovedať. Ale cca asi štyri mesiace. Plus mínus.

Čítala som, že kniha Milica a knieža je prvou z chystanej trilógie. Na čo sa môžu teda čitatelia tešiť?
 - Nejde o súvislý príbeh, ktorý na seba bezpodmienečne nadväzuje. Aspoň druhá kniha je so Samom spojená iba voľne, lebo cez jeho krvnú líniu sledujem príbeh Pribinu a Mojmíra. Druhá  a tretia časť trilógie tak vlastne opisujú život v Nitrianskom kniežatstve, jeho prepad Moravanmi a Pribinov útek. Obávam sa, že tieto dve knižky  sa ešte ťažšie budú dať označiť za romancu ako Milica a knieža, hoci láska je ich súčasťou tak ako je súčasťou života.

Na koľko kníh sa vám v hlave „preháňa“ nápadov, alebo si vediete nejaký zošit, kam si ich poctivo zakladáte?
 - Po dokončení poslednej z trilógie už pár týždňov nepíšem nič nové. Momentálne pracujem na úprave textu druhej časti podľa návrhov vydavateľa. Premýšľam však nad Koceľom, je ale možné, že sa pustím do niečoho úplne iného. Výber témy totiž nechávam na náhodu a náhlu inšpiráciu.

Rada čítate? Čo vás nedávno najviac v knižnej tvorbe zaujalo?
 - Čítam veľmi rada. Knihy boli odjakživa v našej rodine súčasťou života. Vyrástla som na knihách Karla Maya, milujem dobrodružné a historické príbehy. Odkedy môj syn pred rokmi objavil HarryhoPottera (a ja s ním), patrí fantasy medzi moje obľúbené. Veľmi rada siahnem aj po dobrej detektívke – môj obľúbený autor je DickFrancis. Jednoducho to musí byť kniha, v ktorej je napätie, dobrodružstvo a trochu romantiky. Čisto romantické príbehy som nečítala ani ako dievča.

Prednedávnom ma nesmierne  zaujala Večnosť omylov od Jany Plauchovej. No vidíte, a to je žáner sci-fi.

Rozhovor pripravila © koki
Foto © archív Tatiany Mackovej

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára