Žilinčanka Ľubica Mišíková o sebe hovorí, že bola vždy televízny,
filmový, časopisový a knižný maniak. Nemožno sa preto čudovať, že svoje poznatky
a zážitky pretavila do knižnej podoby.
Čitatelia historických romantických kníh
na Slovensku určite neprehliadli jej debutový román Milosť pre Gregora Mocha.
Hoci je autorka na literárnom trhu krátko, latku so svojou
prvotinou postavila veľmi vysoko.
Vždy ste chceli byť spisovateľkou?
- Áno. Keď sa tak zamýšľam, u mňa to začalo tak asi
okolo 8. triedy ZDŠ.
Čo ste robili pred tým ako ste začali písať/ popr. čo robíte?
- Chodila som do školy a teraz pracujem ako
konštruktérka.
Dejisko vašej knihy Milosť pre Gregora Mocha je zasadené do stredoveku. Prečo ste si
vybrali práve toto obdobie, čím je vám blízke? / Keby to bolo možné, chceli by
ste žiť práve v tejto dobe?
- Príkazy, zákazy, nešťastie, viera, zrada, láska, nenávisť,
víťazstvá a prehry, to všetko malo vtedy celkom iný rozmer ako dnes. To,
čo bolo vtedy nemysliteľné, dnes prijímame trochu ignorantsky
a ľahostajne. Preto som sa rozhodla napísať dojímavý príbeh
o nešťastí, vzbure a zmierení stredovekého kata.
Žiť v stredoveku? Taký výlet do minulosti by som určite
neodmietla. Ale žiť? Neviem, či by som chcela, ale určite by som to dokázala. (Keby
som sa tam ocitla, čo iné by mi ostávalo, však?)
Aký výskum si vyžaduje písanie príbehu z tohto obdobia?
- Ja som vždy bola televízny, filmový, časopisový a knižný
maniak, tak tie základné historické rámce jednotlivých období mám v hlave.
Keď sa prehrabávam na internete, v časopisoch a knihách, či pozerám Viasat
History, tak viac menej preto, aby som sa utvrdila, že nepíšem bludy
a potom hľadám nejaké zaujímavosti alebo veci, ktoré nie sú všeobecne
známe, aby trochu zatraktívnili príbeh.
Odrážajú hlavné postavy reálnych ľudí?
- Vo väčšine prípadov áno. Našli by sa však aj nejaké
vymyslené. Napríklad Adama som si vymyslela úplne, ale písala mi jedna
čitateľka, že akoby z oka vypadol jej kamarátovi.
Odkiaľ ste čerpali námet na knihu Milosť pre Gregora Mocha?
- Ja mám v noci aj dva tri sny a základný námet na
Gregora Mocha sa mi sníval. Pri katovom dome v Trenčíne sa mi neodbytnými
zimomriavkami pripomenul a bola to hotová vec.
Vedeli ste vopred ako sa príbeh skončí, alebo sa vyvíjal postupne počas
písania?
- Na začiatku som vedela, ako chcem, aby skončil. Sama som
počas písania bola prekvapená, kde sa mi tam nabrali ďalšie postavy
a druhú časť po dvadsiatich rokoch som neplánovala vôbec. Sama sa mi
nejako natisla do počítača, a podľa ohlasov myslím, že urobila dobre.
Podľa čoho ste vyberali mená pre svojich hrdinov?
- Hlavne som chcela, aby to všetko boli pekné tradičné
slovenské mená. Gregorovo meno malo byť strohé a tvrdé ako jeho osud,
Alžbetino nežné, Adam bol darček na Vianoce, Anjela - kontrast mena s jej
povahou, Magdaléna - hriešnica, atď. Ale priznám sa, že som nad nimi veľmi
nepremýšľala. Ako sa mi v hlave vynoril námet, bol rovno s menami. (Dokonca
aj s hercami.)
Kto čítal vašu knihu skôr než ste ju poslali vydavateľovi?
- Moja dcéra Lucka. Je to môj prvý nedočkavý kritik
a vytrvalý korektor čiarok a úvodzoviek.
A taktiež je to moja motivačná trénerka, keď ma niekedy
prepadnú myšlienky, že načo to píšem, či to niekto bude čítať, už mám veľa
rokov, už to nemá význam...
Máte obľúbené miesto, kde najradšej píšete?
- V spálni. Mám písací stôl pod oknom a okrem
toho, že je to útulný kútik, mám aj dokonalý prehľad, čo sa deje na ulici.
A niekedy píšem aj pred krbom, v zime. Keď mi za chrbtom praskali
horiace polienka, stvorila som akčné scény upálenia bosorky.
Ako dlho trvá napísať knihu?
- Mne najdlhšie trvá „vynosiť“ príbeh v hlave.
Donekonečna ho v nej obraciam a púšťam si film znova a znova
a mením scény a dialógy. Keď je to hotové, knihu napíšem do roka,
s tým, že chodím do práce, starám sa o dom, záhradu, mačky
a psa. Bez týchto „zdržiavačiek“ sa dajú v pohode zvládnuť dve za
rok.
Do vydavateľstva ste poslali svoj najnovší rukopis. Na čo sa môžu
čitatelia tešiť?
- Na historickú romantiku, niekde u starých Slovanov
tak okolo 5. - 6. storočia. Malo by tam byť napätie, láska, nešťastie, radosť,
boj, víťazstvo, trochu mystiky, ako sa na to obdobie patrí. Príbeh je
vymyslený, ale reálie sú v súlade s dostupnými historickými zdrojmi.
Na koľko kníh sa vám v hlave „preháňa“
nápadov, alebo si vediete nejaký zošit, kam si ich poctivo zakladáte?
- Možno takých trinásť až pätnásť. Mám ich pekne zoradené
a naplánované. Každý má svoju škatuľu, a ukladám si do nej výstrižky,
prefotené veci, zaujímavosti, všetko, čo niekde zachytím a predpokladám, že by
sa to mohlo hodiť. Keď som nútená tráviť veľa času na nezaujímavých miestach,
v čakárni, na zastávke... mávam najlepšie nápady. Prídem domov,
pozapisujem to a rozdelím do krabíc. Keď príde kniha na rad, akoby som to
našla.
Rada čítate? Máte vôbec na čítanie čas, keď
píšete? Čo vás nedávno najviac v knižnej tvorbe zaujalo?
- Ja som kedysi prečítala všetko, čo vyšlo. Teraz, keď
sústredene píšem, tak nečítam, aby som náhodou nepotiahla niečo cudzie. A čo
ma zaujalo? Neviem, či je to knižná tvorba v pravom slova zmysle, ale
hocičo od Zentricha. Lebo jeho bylinkáre sú plné zaujímavostí, rád na liečenie,
a láskavej životnej filozofie.
® koki
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára